Orliaky morské pravidelne zimujú pod Veľkou Fatrou.
Orliak morský ( Haliaeetus albicilla) je najväčším hniezdiacim dravcom na Slovensku. Samice dosahujú úctyhodné rozmery: dĺžku tela až 80 cm, v rozpätí krídel až 240 cm a váha môže v niektorých prípadoch dosiahnuť až 8 kg! Má masívny, v dospelosti žlto sfarbený zobák a bledšiu hlavu od zvyšku tela. Typickým znakom je biely klinovitý chvost. Mladé vtáky nadobúdajú typické sfarbenie až v piatom roku života, kedy aj pohlavne dospievajú.
Na Slovensku hniezdi 10 – 14 párov a zimuje 60 – 90 jedincov. Druh má tendenciu sa stále rozširovať. Typickým biotopom tohto druhu sú nížiny s veľkými vodnými plochami a lesmi blízkosti vodných plôch (Podunajsko, Východoslovenská rovina, Záhorie). Na severe územia je známe jediné hniezdisko na Oravskej priehrade.
Orliak morský nie je príliš obratným lovcom na súši a preto sa v zime z neho stáva typický zdochlinár s významnou sanitárnou funkciu. Kvôli svojmu ťažkopádnemu letu nedokáže ublížiť malým cicavcom ani poľovným druhom ako je zajac, líška či bažant. Napriek tomu je poľovníckou verejnosťou vnímaný negatívne a označovaný za predátora malej poľovnej zveri. Sú známe prípady otráv karbofuránom predovšetkým z južného Slovenska. Vtáčou kriminalitou sa dlhodobo zaoberá RPS – Ochrana dravcov na Slovensku. https://www.dravce.sk/vtaciakriminalita/index.php/nelegalna-cinnost/formy-nelegalnej-cinnosti/cielove-skupiny
Na vodných plochách však orliak morský dokáže obratne uloviť aj väčšiu rybu, prípadne vyčkáva na kuse ľadu, čo mu prúd v rieke doplaví. Rovnako dokáže uloviť aj vodné vtáctvo. Loveckú stratégiu má pritom pomerne jednoduchú. Do vtedy nalietava na kŕdle kačíc, prípadne iného vodného vtáctva, kým sa nevyčerpajú potápaním a vynáraním z vody a pri ďalšom nádychu ich obratne uchytí z hladiny.
Orliak morský ( Haliaeetus albicilla) zachytený online kamerou sa priživuje na kadávery, ktorý najprv objavili orly skalné.
V pohorí Veľkej Fatry si však tieto dravce osvojil aj inú dômyselnú stratégiu získavania potravy. Orliaky majú dokonalý zrak, krúžiaceho orla skalného ( Aquila chrysaetos) dokážu spozorovať aj na 10 -15 km priamo z kotliny a automaticky si to spoja s potravou a letia si to preveriť. Výsledkom je častokrát bohatá hostina na kadávery jelenej, diviačej zveri alebo srnčej zveri, ktorú primárne mohli strhnúť vlci a následne ju objavili orly skalné. Je to príklad dokonale fungujúceho medzidruhového kleptoparazitizmu, ktorý znižuje časové a energetické náklady živočíchov na získanie živej koristi (resp. neživého kadáveru), zvyšuje však riziko ich poranenia, pretože v kročili do teritória iného páru resp. druhu. Aj v tomto prípade majú orliaky na vrch, nakoľko ich v zvýhodňujte ich veľkosť. Orly skalné si strážia svoje zdroje potravy veľmi dôkladne a netolerujú na nájdenom kadávery ani príslušníkov svojho druhu, pokiaľ sa nejedná a príbuzenské väzby. No oproti veľkostnej prevahe orliaka nič nezmôžu. Častokrát doňho nervózne nalietavajú a napokon to vzdajú. Pamäť a inteligencia orlov skalných je ale podstatne vyššia ako u obliakov. Orly si počkajú a ku koristi sa vrátia, aj keď bude celá pod snehom, miesto si presne pamätajú. Orliaky si častokrát miesto nálezu kadáveru nezapamätajú.
Orly skalné (Aquila chrysaetos) si svoju korisť strážia pred príslušníkmi vlastného druhu, ale aj pred inými dravcami. V teritóriu tolerujú len príbuzných.
Rodičovský pár orlov skalných pred online kamerou na „Dravčej skale“
Mladá samička orla skalného ( Aquila chrysaetos), ktorú rodičovský pár toleruje vo svojom teritóriu ešte aj v druhom roku života.
Orly skalné dokážu takto „ vytiahnuť“ orliaky aj do nadmorských výšok, kde by ich nik nečakal. Sú známe pozorovania aj v oblasti Rovní – Gaderskej doliny a Krížnej. Orliaka, ktorého sa nám podarilo zdokumentovať online kamerou na „Dravčej skale“ si môžte pozrieť tu: KUKAJ.SK . Orly ho vytiahli do nadmorskej výšky cca 1000 m n.m. Bol to nedospelý vtáka okolo 4 roku života. V 5 roku života sa sfarbenie orliakov ustaľuje a nadobúdajú typický biely chvost. O úplnom ustálení však možno hovoriť až okolo 10 roku života. Dovtedy sa na klinovitom chvoste môžu ešte ukazovať malé tmavé škvrnky. „Náš“ orliak mal chvost ešte príliš fľakatý.
Každoročne v podhorí Veľkej Fatry v oblasti Turčianskej kotliny zimujú 2 – 4 orliaky, ktoré prelietajú pozdĺž Váhu aj na VD Žilina a opačným smerom zase na Párnické štrkoviská a Oravskú priehradu. V rokoch 2010 – 2013 predvádzali orliaky morské aj svadobné lety nad Krpelianskou priehradou, k hniezdeniu však stále nedošlo. Zaujímavý je tiež údaj dospelého jedinca, ktorý sa v lete 2017 zdržoval a lovil na Krpelianskej priehrade. Pevne veríme, že sa tento majestátny dravec čoskoro zaradí aj medzi hniezdiče Malej alebo Veľkej Fatry.
Text: Ing. Juraj Žiak
Foto: Juraj Žiak, Ivan Darani
