Podarí sa zastaviť ubúdanie biotopu hlucháňa v pohorí Veľkej Fatry?
Aktuálnou environmentálnou témou životného prostredia, ktorá v poslednej dobe rezonuje na Slovensku, je likvidácia biotopu hlucháňa hôrneho (Tetrao urogallus). Jedným z dôsledkov je pokles populácie hlucháňa v chránených vtáčích územiach. Počet jedincov tohto druhu sa od vstupu Slovenska do EÚ v roku 2004 znížil o polovicu. Slovenská republika v tejto súvislosti dostala prvé varovanie zo strany Európskej komisie a hrozí nám mastná pokuta.
Faktom však je, že pokuta sa nijako nezosobní obhospodarovateľom lesa, ale zaplatíme ju všetci.
Právnymi nástrojmi na ochranu hlucháňa je na medzinárodnej úrovni hlavne EÚ smernica o vtákoch (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva – kodifikované znenie) a EÚ smernica o biotopoch (smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín), najmä čl. 4.1 a 4.4., resp. čl. 6.2-6.4. Na národnej úrovni je to zákon č. 543/2002 Z. z. a v rámci neho jednak všeobecná ochrana živočíchov (§ 4 ods. 2) a jednak osobitná ochrana, menovite chránené vtáčie územia (§ 26), európska sústavy chránených území „Natura 2000“ (§ 28), druhová ochrana (§ 35) a náhrada za obmedzenie bežného obhospodarovania (§ 61). K uplatneniu § 4 ods. 2 citovaného zákona vydalo MŽP SR usmernenia pre okresné úrady. Okresný úrad má povinnosť na základe podnetu upozorniť subjekt, ktorého činnosťou môže dôjsť k ohrozeniu, poškodeniu alebo zničeniu druhu alebo jeho biotopu a následne môže túto činnosť obmedziť alebo zakázať. Ide o riešenie výnimočných situácií, ku ktorým však za posledných 10 rokov dochádza stále častejšie na viacerých lokalitách.
Európska komisia (EK) vyjadrila názor, že Slovensko nepodniklo dostatočné kroky za účelom zabrániť zhoršeniu stavu prirodzených miest výskytu hlucháňa hôrneho a zabrániť výraznému narušeniu tohto druhu.
Podľa EK Slovensko doteraz neprijalo dostatočné opatrenia v oblasti ochrany hlucháňa, ktoré vyžaduje smernica o ochrane voľne žijúceho vtáctva a ani v oblasti plánovania starostlivosti o chránené vtáčie územia.
V tejto súvislosti Správa Národného parku Veľká Fatra, rovnako ako aj ostatné organizačné jednotky ŠOP SR iniciujú v týchto dňoch stretnutia s vlastníkmi, užívateľmi a obhospodarovateľmi lesa, aby sa spoločne dohodli na jednotlivých krokoch a riešeniach na zastavení úbytku biotopov hlucháňa. Ide predovšetkým o snahu zachovať nedotknuté, vrcholové, staré lesné porasty, ktoré vytvárajú vhodný biotop pre hlucháňa ale samozrejme aj pre bohatú škálu iných organizmov, keďže hlucháň je tzv. „dáždnikovým druhom“ ( ochrana dáždnikového druhu zabezpečí ochranu celému spektru ďalších druhov viazaných na obdobný biotop).
Prvým krokom na zastavenie úbytku populácie hlucháňa hôrneho musí byť predovšetkým ochrana biotopu, kde sa vyskytuje a ponúka mu tzv. „kľudové zóny“ bez významného vplyvu človeka. V praxi sa však stretávame s nedostatočným pochopením potreby bezzásahových kľudových zón pre hlucháňa. Hlavným problémom zo strany vlastníkov je „hrozba“ padnutia náhodných kalamít, či už veterných alebo lykožrútových. Kým my považujeme kalamitiská za vhodný biotop pre výskyt hlucháňa, lesnícka verejnosť tento fakt vníma obrátene… Prax u nás, ale aj v okolitých štátoch jednoznačne hovorí, že kalamitiská môžu výrazne prispieť k stabilite až nárastu populácie hlucháňa. Kalamitiská stále splňujú trofické aj topické nároky hlucháňa. Dokonca časom v pozvoľnom posune sukcesných štádií lesa získava kalamitná plocha stále lepšiu atraktivitu pre druh. Pekným príkladom sú aktuálne výsledky sčítania hlucháňov v Čechách v Národnom parku Šumava. Na kalamitných plochách sa populácia hlucháňa podľa najnovších informácií zo sčítania dokonca zdvojnásobila.
Viac sa dozviete v krátkej reportáži tu: https://budejovice.rozhlas.cz/na-sumave-a-v-bavorskem-lese-pribylo-tetrevu-ukazal-pruzkum-7677343
Zachovalý 7. vegetačný stupeň – smrečiny v oblasti NPR Smrekovica.
Pohorie Veľkej Fatry predstavuje jedno z najzachovalejších lesných ekosystémov na Slovensku, no napriek tomu tu za posledných 10 -15 rokov došlo k zániku viacerých tokanísk. Treba spomenúť, že sa to týka aj tokanísk, ktoré boli na lokalitách, kde za posledných 20 rokov nedošlo k žiadnym lesohospodárskym zásahom. Výmera takýchto plôch je však evidentne malá a nie je postačujúca pre udržanie životaschopnej populácie hlucháňa hôrneho. Jednotlivé populačné jednotky pravdepodobne len pomaly dožívajú a keď pár rokov idúcich po sebe nedochádza k prírastku, samozrejme kvôli súbehu viacerých faktorov, zrazu môžeme byť svedkami náhleho zmiznutia hlucháňa aj z lokalít, kde ešte pre 5 rokmi tokalo 6 kohútov. Významnú negatívnu úlohu tu teda zohráva fragmentácia vhodných hlucháních biotopov , ktoré prestávajú byť voľne prepojené. Poväčšine sú to ohraničené neprístupné lokality ochranných lesov, kde lesné hospodárenie by bolo skôr kontraproduktívne. Zjednodušene sa dá povedať, že doteraz takto pasívne prebiehala ochrana biotopu tetrova hlucháňa v pohorí Veľkej Fatry.
Pri strate dostatočne veľkého životného priestoru populácia hlucháňa v pozmenených podmienkach výrazne podlieha aj predácii, ktorá je však až sekundárnym negatívnym faktorom. Konkrétne v pohorí Veľkej Fatry je to diviak lesný, ktorý za posledných 15 rokov expanduje aj do nadmorských výšok 1300 m.n. m a vyššie nad hornú hranicu lesa do oblastí aj hôľneho pásma. V súčasnosti nie je vzácnosťou vidieť rozryté tokaniská už koncom apríla a v máji. Predácia však úzko súvisí z nedostatočne veľkým vhodným biotopom hlucháňa. V oblastiach , kde sú ponechané kalamitné plochy s padnutým drevom, nepodlieha hlucháň tak silnému tlaku diviačej zveri. Diviačia zver do kalamitísk vstupuje nerada. V súčasnosti evidujeme v kompetenčnom území Správy NP Veľká Fatra už len dve relatívne životaschopné populačné jednotky. V oboch prípadoch sa jedná o lokality, kde sme zatiaľ nepotvrdili pravidelnú prítomnosť diviaka. Z tohto pohľadu má význam ponechávať kalamitné plochy v rezerváciách a neprístupných lokalitách ochranných lesov. Tu vzniká však najmarkantnejší rozpor pri jednaniach s obhospodarovateľmi , kde naráža „kosa na kameň“. Kým podľa nášho názoru, ktorý už bol spomenutý v tomto článku ( podloženého viacerými zahraničnými štúdiami z okolitých krajín napr. Poľsko a Česko) je kalamitná plocha stále vhodným biotopom pre hlucháňa hôrneho. Obhospodarovatelia lesov sa však nedokážu s takýmto myslením stotožniť. Lesnícka legislatíva im ukladá povinnosť takéto plochy spracovať. Ak sa takáto plocha spracuje, zaniká tým biotop aj s celou škálou organizmov, vrátene hlucháňa, ktorý takéto plochy okamžite natrvalo opustí.
Spracovaná podkôrniková kalamita- takéto plochy hlucháň natrvalo opúšťa.
Naopak ponechaním lokálnych kalamitísk vznikajú rozvoľnené plochy, kde môže biodiverzita stúpnuť. Ponechaná podkôrniková kalamita v NPR Jánošíková kolkáreň ostáva stále biotopom hlucháňa hôrneho a naďalej mu ponúka vhodný životný priestor. Stále spĺňa topické aj trofické nároky druhu.
Vyvrátené koreňové „koláče“ ponúkajú hlucháňovi gastrolity a využíva ich tiež na typické „popolenie“. (Gastrolity sú drobné kamienky, ktoré sa hromadia v žalúdku hlucháňa a napomáhajú mu pri trávení potravy). Pre život tohto druhu sú nevyhnutné.
Hlucháň kalamitné plochy neopúšťa , ale ich opätovne osídľuje. Do istej miery mu to pomáha vyhnúť sa aj predácii diviakov. Sliepky tak majú vyššie percento úspešnosti hniezdenia a vyvedenia mláďat. Z nášho pohľadu je riešením kompromis a samotná motivácia obhospodarovateľov lesa tak, aby bolo určité percento z plochy územia ponechané bez zásahu ( minimálne tie porasty, ktoré takto vydržali doteraz, či už sú to doposiaľ nedotknuté ochranné porasty, alebo rezervácie) a prepájať tieto „čiapky“ prirodzených hlucháních biotopov hospodárením, ktoré je prírode blízke a vhodné pre prežívanie hlucháňa. Všetky tieto postupy hospodárenia sú zhrnuté v materiáli „PROGRAM ZÁCHRANY Hlucháňa hôrneho (Tetrao urogallus Linnaeus, 1758) na roky 2018 – 2022“ , ktorý má však len odporúčací charakter. Stiahnuť plné znenie v PDF si môžete kliknutím na zvýraznený názov dokumentu. 
Miera akceptovania navrhovanej ochrany biotopov hlucháňa zo strany vlastníkov a obhospodarovateľov lesa je rôzna. V kompetenčnom území Správy NP Veľká Fatra sa nachádzajú aj subjekty, ktoré takto postupujú samostatne z vlastného presvedčenia už niekoľko rokov a dosahujú dobré výsledky a hlucháňa zatiaľ v území udržali. Veľmi dobré skúsenosti máme so spoločnosťou Mestské lesy Kremnica. Rezervácia Svrčiník zabezpečuje kľudovú bezzásahovú zónu o výmere cca 220 ha a okolité porasty obhospodarovateľ menežuje tak, že ich hlucháň využíva a rozptyl vtákov je stále viac zrejmý. Významnú úlohu tu však zohrávajú aj stanovištné špecifiká, ktoré umožňujú obhospodarovateľovi v okolitých porastoch znižovať zakmenenie a robiť náhodné malé výbery – kotlíky. Ochranu hlucháňa teda vnímame aj v spolupráci s obhospodarovateľmi lesa a v spoločnej myšlienke zachovať hlucháňa budúcim generáciám ako symbol lesov. Na spôsobe aktívneho manažmentu v hospodárení sa dá dohodnúť. Skúsenosti zo susedného Poľska jasne hovoria, že určitá výmera plochy, kde sa hlucháň vyskytuje, musí byť so zachovalými prirodzenými biotopmi v bezzásahovom režime. V opačnom prípade nemá vôbec význam snažiť sa manažovať hospodárske lesy a lesy osobitného určenia tak, aby vyhovovali hlucháňovi s ani uvažovať nad umelými odchovňami hlucháňov. Takýto prístup ochrany hlucháňa má význam až v druhej fáze po zabezpečení bezzásahových kľudových zón. Pri súčasnom alarmujúcom úbytku hlucháňov vo viacerých pohoriach na Slovensku je veľká pravdepodobnosť, že bude potrebné pristúpiť aj k umelému odchovu hlucháňa a k jeho opätovnej reštitúcii, podobne ako v okolitých štátoch.
Text: Ing. Juraj Žiak
