Fúzač alpský   (Rosalia alpina) 

Tento veľmi atraktívne sfarbený chrobák s dlhými fúzmi, od ktorých je odvodený aj jeho rodový názov, Vás môže milo prekvapiť pri potulkách pohorím  Veľkej Fatry.  Kresba na krovkách fuzáča alpského je veľmi premenlivá a sotva by sme našli dva rovnako sfarbené jedince.  Na základe jeho vzhľadu bolo v minulosti opísaných vyše sto rôznych farebných odchýlok (aberácií) od jedincov s čisto modrými krovkami bez škvŕn až po takmer s úplne čiernymi krovkami. Premenlivá je aj škvrna na štíte kroviek. Dospelé chrobáky môžeme aktuálne zazrieť v Národnom parku Veľká Fatra a v jeho ochrannom pásme. Je to podhorský až horský druh vyskytujúci sa prevažne v nadmorskej výške od 600 do 1000 m n. m.  Aktívne sú v období od júna do septembra, v najteplejšej časti dňa. Vtedy si vyberajú teplé svahy orientované na juh a začínajú s rituálom párenia. Vyhľadávajú hrubé popadané kmene predovšetkým bukov ale nájdeme ich aj na iných listnáčoch. Imága (dospelé jedince) kladú vajíčka do zasychajúceho dreva. Larvy sú polyfágne čo znamená že sa živa viacerými druhmi listnatých stromov. V našich podmienkach sa vyvíjajú v mŕtvom, polosuchom až suchom dreve, prevažne na starých bukoch a hraboch, ale známy je aj vývin lariev na breste (Ulmus), hrabe (Carpinus), lipe (Tilia) a gaštane (Castanea). často sa stávajú potravou ďatľov, prípadne mravcov z rodu Camponotus.

 Larválny vývoj trvá 2 − 3 roky, posledný larválny instar sa kuklí koncom mája tesne pod povrchom dreva. Imága si vyhrýzavajú výletové otvory.

  Druh bol kedysi veľmi hojný, klasifikovaný ako technický škodca dreva. Jeho postupný úbytok spôsobuje hlavne vyrubovanie pôvodných porastov starých bučín. Ponechávanie vyťaženého bukového dreva v lese cez leto tiež nepriaznivo vplýva na veľkosť populácie. Oplodnená samička hľadá nejaký čerstvo zoťatý alebo umierajúci buk, aby do špár v kôre nakládla vajíčka. Jeho následným odvozom na spracovanie dochádza k likvidácii významných častí miestnych populácií tohto druhu. Ak si ale samička vyberie kmeň, ktorý v lese zostane, zárodky majú šancu na prežitie. Čaká ich však dlhá cesta, kým sa z nich napokon stanú malé chrobáčiky.

 Donedávna ich ľudia považovali za škodcov dreva, no iste uznáte, že umierajúcim alebo vypíleným stromom zas tak veľmi neuškodia.  Pre svoj atraktívny vzhľad patria k skvostom našej prírody.

 

 

Text a foto: Ing. Juraj Žiak